Autor: Kris Wright
Originál: http://www.fanfiction.net/s/1731618/1/
Preklad:Mummy
Info: Luke musí svojej tete predstaviť snúbenicu, ale čo keď žiadnu nemá? Kto sa bude za ňu vydávať? Samozrejme Lorelai.
Postavy: Lorelai, Luke, teta Leslie
Kategória: romantika, humor
Pairing: Lorelai/Luke
Počet slov: 1229




Lorelai vošla do bistra. Nebolo tam veľmi rušno, ak zoberieme do úvahy fakt, že bol takmer čas zavrieť. Luka uvidela pri pulte čítať list a zamierila k nemu.

„Ahoj, slniečko,“ pozdravila ho.

„Hm?“ zdvihol pohľad a uvidel, ako sa naňho pozerá.

„Nevyzeráš veľmi dobre, stalo sa niečo?“

„Ale nie. Len moja teta chce, aby som ju prišiel navštíviť.“

„A to je.. zlé?“ opýtala sa načisto zmätená.

„Vlastne áno. Stále ma otravuje s tým, že som slobodný. Ako že sa mám usadiť, založiť si rodinu. Také veci.“

„A nemôžeš so sebou zobrať Nicole? Veď vieš, tvoju ženu?“

„Nie. Po prvé, Nicole je v Ohiu kvôli nejakému veľkému prípadu. A po druhé, ak by som jej povedal, že som sa oženil a nepozval ju na svadbu, nahnevala by sa.“

„Och, to máš blbé. A nemôže ona prísť na návštevu do Stars Hollow?“ opýtala sa Lorelai.

„Nie. Nemôže lietať, nevie šoférovať a bojí sa vlakov.“

„Ježiš! Je to nejaká stará krehká dáma alebo čo?“

„Nie. Len nie je jednou z tých moderných žien.“

„Kde žije?“

„V Portlande,“ odvetil jednoducho.

„V Oregone či v Maine?“

„V Oregone.“

„Och, páni! Vždy som tam chcela ísť! Je taký krásny, alebo aspoň sa tak zdá na pohľadniciach.“

Vzdychol. „Vôbec netuším, čo urobím.“

Na chvíľu uvažovala. „Nemôže sa niekto za dotyčnú vydávať?“

Pozrel sa na ňu. „Čože?“

„Veď vieš, niekto, kto bude predstierať, že je tvoja priateľka alebo také niečo,“ navrhla Lorelai.

„Neviem, možno. Ale kto by chcel ísť do mnou do Portlandu a vydávať sa za moju priateľku?“

Lorelai jemne nadvihla ruku.

„Čože? Teba v žiadnom prípade neberiem.“

Zaujala obranný postoj. „Prečo nie? Navrhla som to, mala by som ísť.“

„Lorelai, prečo by si vôbec chcela ísť so mnou?“

„Vlastne by som rada spoznala nejakého člena tvojej rodiny a veľmi by som chcela ísť do Portlandu.“

Luke na ňu zízal. „A čo hotel?“

Pokrčila plecami. „Na všetko máme ľudí. Okrem toho ho skôr ako v marci neotvoríme.“

Vzdychol si a chvíľu premýšľal. Znova vzdychol, prevrátil očami a stroho poznamenal: „Fajn.“

Usmiala sa a zvýskla. „Áno! Užijeme si kopec zábavy! Kedy vyrážame?“

Znova sa pozrel do listu. „Chce, aby som – aby sme prišli na víkend dvanásteho.“

Usmiala sa. „Skvelé, to je táto nedeľa, však?“ Prikývol. „Už sa neviem dočkať, zlatíčko,“ dodala.

Prevrátil očami a odbehol, aby jej doniesol kávu.

„Žiadne námietky?“

„Robíš mi tým veľkú láskavosť a chcem ti to oplatiť.“

Prikývla. „Aha! Ale aby si vedel, počas nášho výletu sa do mojich nohavičiek nedostaneš, jasné?“

Prevrátil očami. „Už odtiaľto vypadni!“

Lorelai sa usmiala, s kávou v ruke podišla k svojmu džípu a zamierila domov.

- -

Štvrtok ubehol rýchlo a Lorelai vošla do bistra s tromi kuframi.

„Vieš, že ideme len na tri dni?“ opýtal sa Luke, keď ich položila na stoličku a usadila sa vedľa neho.

„Áno, ale neviem, kam pôjdeme a čo budeme robiť. Môžeme ísť do peknej reštaurácie, ale aj robiť niečo obyčajné. A nemôžem nosiť stále to isté.“

„Prečo nie?“

„Pretože je to nechutné a odporné,“ objasnila.

Vzdychol. „V poriadku. Lietadlo odlieta o tretej a teraz je poludnie. O chvíľu vyrazíme, fajn?“

Prikývla. „Fajn. Počkám v aute.“

„Vieš, Jackson vlastne súhlasil, že nás odvezie. Je to lacnejšie, ako nechať auto niekoľko dní v garáži na letisku.“

Predstierala, že je šokovaná. „Neverím tomu! Si taký lakomý! Radšej by si mi nemal dávať lacný prsteň!“

Prevrátil očami. „Neboj sa, použijeme snubný prsteň mojej mamy.“

Lorelai vyzerala skepticky. „A čo keď mi nesadne?“

„Tak nám nie je súdené byť spolu.“

„Prosím?“

Vzdychol. „Tento prsteň, ktorý dal môj otec mame, sa dedí v našej rodine celé generácie. Môj pra-pra-pra-prastarý otec ho priviezol z Írska a vzal si moju pra-pra-pra-prastarú mamu.“

„Och! Počkať, takže ten prsteň sa nikdy neupravoval?“

„Nie. Vyrobil ho a do dnešného dňa sa na ňom nič nezmenilo.“

„Aké sentimentálne! Prečo si ho nedal Nicole?“ opýtala sa Lorelai.

„Pretože sme sa brali na lodi a neplánoval som, že ju požiadam o ruku.“

„Och, aha. Tak prečo si jej ho nedal, keď ste sa vrátili späť?“

„Pretože už mala zásnubný prsteň.“

„Bojíš sa, že jej nebude sedieť, čo?“ opýtala sa s úškrnom.

„Neviem.“

„Takže ho teraz môžem mať ja?“

„Ani trochu sa neobávaš?“

Zalapala po dychu. „Ako sa opovažuješ vysmievať sa mi!“

Prevrátil očami. „Vezmem ti tašky a môžeme vyraziť.“

Usmiala sa, zobrala si batožinu a zamierila k Jacksonovi, ktorý sa práve objavil.

- -

Okolo pol desiatej connecticutského času zastali pred domom Lukovej tety.

„Luke, je krásny!“ povedala Lorelai a obdivovala prsteň, ktorý jej dal.

Vzdychol. „Tušil som to.“ Stále nemohol uveriť, že jej perfektne sadol. Jej ruky mu pripomínali ruky jeho mamy, boli si tak podobné. Pri tej myšlienke sa usmial. Vypol motor a vystúpil z auta. Lorelai si chcela otvoriť dvere, ale Luke ju predbehol. Usmiala sa naňho a vystúpila. Z kufra vybrali ich batožinu a zamierili k vchodovým dverám.

Keď Luke zazvonil na zvonček, vo dverách sa objavila asi šesťdesiatpäť-ročná žena, ktorá mala vekom postriebrené vlasy a obrovský úsmev na tvári.

„Lucas! Och, som tak rada, že ťa vidím!“ privítala ho teta a objala ho.

„Ahoj, tetuška. Tiež ťa rád vidím.“

Keď ho pustila, pozrela sa na Lorelai a usmiala sa.

„A ty musíš byť tá úžasná mladá dáma, ktorá ukradla môjmu synovcovi srdce.“

Aj Luke obrátil svoju pozornosť na Lorelai. „Och, áno, tetuška, toto je moja,“ zaodŕhal, „snúbenica Lorelai. Lorelai, toto je moja teta Leslie.“

Lorelai sa uškrnula a podala jej ruku. „Rada vás konečne spoznávam.“

Teta Leslie nepotriasla Lorelai rukou, miesto oho ju objala a povedala: „Nie, zlatíčko, sme takmer rodina.“

Keď ju pustila, Lorelai sa stále usmievala a povedala: „Ďakujem, ani neviete, ako ma to teší.“

„Teraz by ste vy dvaja mali ísť dnu a vybaliť sa.“ Teta Leslie vošla dnu a Lorelai a Luke ju nasledovali s taškami v rukách.

- -

„Luke, tvoja teta je taká rozkošná a milá!“ povedala Lorelai Lukovi, kým vybaľovali.

„Ďakujem. A zdá sa, že aj ty sa jej páčiš, aj keď neviem prečo. Au!“ zjajkol, keď ho Lorelai udrela do ruky.

Žmurkla naňho. „Žiadne hrubé narážky, kým sme tu. Tvojej tete by to mohlo byť podozrivé.“

Luke sa na ňu pozrel a vzdychol. „Máš pravdu.“

Tentokrát sa naňho usmiala. „Ďakujem.“ Zahľadela sa na obrovskú posteľ. „Takže, kto dostane posteľ?“

Luke sa k nej tiež otočil. „Hm, môžeme sa o ňu podeliť.“

„Čože?! Zbláznil si sa?“

„Moja teta mi rada chodí dať dobrú noc, keď už som v posteli a mohla by mať nepríjemné otázky, prečo je jeden v posteli a druhý na zemi.“

„Môžeme jej povedať, že sme spolu ešte nespali a nechceme si to skaziť.“

„Áno, ale teta na to neskočí, už som jej povedal, že máš dospelú dcéru, takže si... no... skúsená,“ povedal a začervenal sa.

„Aha,“ odvetila Lorelai. „A čo keby sme jej povedali, že sme sa pohádali, alebo, ó, mám kvasinkovú infekciu.“

„V žiadnom prípade, Lorelai.“

Pokrčila plecami. „Mohli sme to aspoň vyskúšať.“

„Ale mne sa viac páči nápad s hádkou.“

Pozrela sa naňho. „Naozaj?“

Prikývol. „Áno, znie to dobre a nebude sa nás ani pýtať, prečo sa nebozkávame.“

„Och, áno, na to som zabudla. Och, a keď sa opýta, prečo sme sa pohádali, môžeš jej povedať, že kvôli požičanému autu a ty si vyhral.“

„Páči sa mi to. Páni, nevedel som, že máš také dobré nápady,“ povedal, keď ho Lorelai začala štekliť.

Práve vtedy vošla do izby teta Leslie a videla ich oboch smiať sa. Usmiala sa, vycúvala z izby a potichu za sebou zavrela dvere.

 

nasledujúca kapitola